Môj nezvládnutý pôrod...

Začalo to túžbou. Obyčajnou túžbou s niekým ďalším zdieľať tento život, tešiť sa sním pomáhať mu, učiť ho, ale aj učiť sa od neho. Priviesť na svet nový život, niekoho po sebe zanechať, túžbou vidieť každý deň ako sa niečo vyvíja a rastie, vidieť ako môže vzniknúť niečo tak jednoduchého a pritom dokonalého.

Presne 9 mesiacov som čakala kým sa na teste ukážu 2 čiarky. Počas tohto obdobia šiel život a čas ako predtým. Pravidelne som navštevovala internetové stránky týkajúce sa zdravého tehotenstva, a obdobia pred ním, študovala som čítala príbehy prečo sa mnohým párom nedarí a samozrejme medzi stránkami, som našla dôležité info aj na fertility.sk. No čo už niekomu sa podarí na prvý šup, niekto si musí počkať. Cvičila som pravidelne Mojžišovej zostavu, pila jej čaj, dopovali sme sa kotvičníkom, ženšenom dali embargo na niektoré druhy potravín a skúšali sme. Po pár mesiacoch som už pociťovala zmätenosť a smútok, ale stále som si hovorila, že sa nenechám vyviesť z miery, že to asi má takto byť a tá správna nová dušička si nás raz určite nájde, aj keď to nebolo vždy ľahké. Jednoducho sa nedarilo bez zjavnej príčiny.

Zmenilo sa to presne po deviatich mesiacoch. Bolo 1.1.2014 a ja som sedela za volantom na R1. Do cesty mi vbehla líška ( kto by ju na rýcholstnej čakal ) snažila som sa jej vyhnúť, zároveň prudko zbrzdila, auto sa stalo takmer neovládateľné, skončila som vo zvodilách. Celá strana auta od vodiča zničená zvodidlá tiež, roztrhnuté koleso, zničených pár ďalších vecí, ja v miernom šoku.

Odparkovala som to do odstavného pruhu. Bola to dlhá noc. Vyčkávanie na odťahovku na policajtov, zjednávanie pokuty za poškriabané zvodidlá, ich uštipačné poznámky a čakanie na zápisnicu. Trvalo to asi 5 hodín a ja som bola rada že tento nový rok nieje mrznúci ani zasnežený. Vtedy mi to ešte nedochádzalo, ale na druhý deň mi postupne začalo svitať ako sa to mohlo skončiť, že môžeme byť radi. Kašľať na zničené auto a pokutu.

Bola som rada že sme vyviazli bez zranenia a zároveň sa vo mne prehĺbil pocit že mi v tom živote niečo veľmi chýba. Vtedy mi kamarát, ktorého som dlho nevidela povedal – vyhla si sa líške, zachránila jej život, budte radi že ste celí a ten zachránený líščí život sa ti v niečom vráti. Takto to proste funguje.

A stalo sa. 2.1. som dostala menštruáciu, vtedy ešte netušiac, že bude posledná. Koncom mesiaca som začala pociťovať nechutenstvo, žalúdok ako na vode a celkovo zvláštny pocit. Trvalo to 2 dni a mne to všetko došlo.  Nakoniec som si po týždni spravila aj test ale len pre istotu. Dve čiarky môj pocit utvrdili a ja som bola šťastná, ale aj zmätená. Vedela som že predomnou je ďalších 9 mesiacov, tento krát úplne iných nových. No čas šiel ďalej a ja som prvých pár týždňov prežila na jablkách a ľadovom šaláte. To a zázvorový čaj mi pomohlo zvládnuť nevoľnosti. V slabej chvíľke som si predstavila, že porodím trojkilové jablko, alebo šalát.

Začiatkom trinásteho týždňa mi umrela babka, padol na mňa smútok, behom týždňa som absolvovala niekoľko krát cestu cez celé Slovensko, ochorela som, a chorobu vykryla bez liekov. Bola som vyčerpaná a potrebovala mať konečne kľud. Ďalšie mesiace prebiehali ukážkovo. Tlak nižší, alebo v norme, Nechutenstvo sa stratilo, postupne aj nevoľnosti. Ďalej som pracovala na údržbách realizáciách záhrad a začala sa tešiť na rastúce bruško. Prežila som aj falošne pozitívny Triple test. V 19. týždni som pocítila prvé pohyby a krásne pocity že ten zázrak je tam so mnou.

Ale kvôli triple testu som preplakala niekoľko dní, odmietla odber plodovej vody, a moja viera v zdravé bábätko sa potvrdila na morfologickom ultrazvuku. Dokonca ma predbehli a povedali že to bude chlapec, napriek tomu že som sa chcela nechať prekvapiť. Navštevovala som predpôrodnú prípravu, tanec a cvičenia pre tehotné brázdila som internet a dostupnú literatúru a zberala informácie o tom čo sa deje s bábätkom a so mnou.

Naďalej som rada fyzicky pracovala a nepociťovala únavu. Vadili mi trošku poradne, na ktoré som musela každý mesiac, pretože nie som ten typ ktorý chodí k lekárom. Preventívky a dosť - a teraz každý mesiac... Ale cítila som sa ok a našťastie nebolo čo riešiť. V 24. týždni mi bolo prikázané fyzicky sa šetriť. Keďže mi bolo dobre nebrala som tento príkaz vážne. 28. týždeň - vraj to musím dodržať ak chcem dieťa donosiť. Aspoň som spomalila tempo, ale rozrobená robota sa musí dokončiť. Okrem toho to bruško mi až tak neprekážalo, keďže nebolo veľké.

V 32. týždni už bol príkaz ležať, ale ani vtedy to nejak nešlo, musela som brať Mg a železo. Potom prišla na rad ďalšia poradňa, znova príkaz ležať so zdvihnutými nohami ale, sťahovali sme sa a ja som sa pohybovala medzi dvoma bytmi. Škatule, balenie, vybaľovanie upratovanie atď. V 35. týždni mi zostali posledné nevybalené, na ktoré som  sa vykašľala. Začala som triediť detské vecičky.

Tou dobou som už vyše týždňa nebrala Mg a asi 2 týždne pila maliník. Konečne som začala poctivejšie ležať aj keď ma stále lákali prechádzky. Aspoň jedna krátka denne. Jedla som veľmi málo nemala som hlad. Cítila som ako sa telo mení, tlak v podbrušku a samozrejme každú chvíľku potrebu chodiť na záchod. Vedela som že sa to blíži a priznám sa bola som zvedavá. Vtedy mi na poradni povedali aby som to udržala ešte 2 týždne. Stalo sa. 37 týždeň ultrazvuk malý má cca 3 kilá ok. Kontrola v pôrodnici - bol piatok 37+1. Mala so sa ukázať znova o týždeň.  Týždeň už neprešiel.

V nedeľu mi odišla hlienová zátka a vtedy som už vedela že pôrod je neďaleko. Okrem toho od piatku mi slabli pohyby a v nedeľu ich bolo veľmi  málo. Jednoducho sa bábätko pripravovalo na svoju  prvú dlhšiu cestu.  V pondelok ráno o ôsmej som prišla domov, uvarila čaj a šla si ľahnúť, keďže som mala nízky tlak a o pol desiatej som pocítila vlhko v nohavičkách. Začala mi odtekať voda. Pomaly som vstala dopila čaj, dala si sprchu a zavolala priateľovi nech príde. Zbalila som s posledné veci a čakala.

Prekvapilo ma že nemám kontrakcie. Predstavovala som si totiž, že do pôrodnice pôjdeme z už rozbehnutými kontrakciami na poslednú chvíľu. Bola som veľmi kľudná. Pred obedom sme dorazili do pôrodnice. Čakali ma tam otázky od pôrodnej asistentky, ktorá vypisovala papiere a vyšetrenie. Na 1 cm otvorená. Potom som šla na pásy na CTG záznam. Zistili, že kontrakcie mám a ja som ich postupne začala pociťovať. Stupňovali sa.  Pracovala som s nimi a pomedzi ne sme s priateľom vymýšľali  meno pre malého. Po pár hodinách ďalšie vyšetrenie otvorená na 1,5 cm. Šlo to pomaly. O šiestej večer otvorená na 2 cm. Kontrakcie sa naďalej stupňovali a skracovali sa intervaly. Prišli za mnou či to chcem popohnať oxitocínom, ale odmietla som. Aj keby som mala rodiť 24 hodín.

Pôrod je dokonalá záležitosť a dieťa vie čo má robiť. Takto to prebieha stovky rokov. A tak som si povedala, že som jedna z tých, ktoré budú rodiť dlho. Nič to. O deviatej nastal zlom. Po vyšetrení zistili, že som sa prestala otvárať. Ozvy slabli a mne bolo povedané že pôrod nepostupuje. Vraj je asi dieťa veľké a nevie prejsť pôrodnými cestami. O pol hodinu urobili ďalší záznam a srdečné ozvy naďalej klesali. Verdikt – musíme prejsť k akútnej sekcii. Vtedy som sa položila. Rozplakala sa a zostala zmätená.  

Odrazu to vyzeralo ako scéna z nemocničného prostredia. Okolo mňa plno ľudí stres, otázky, pobehovanie, ďalšie otázky a podpisovanie papierov. Ani som nevedela čo podpisujem situáciu som zvládala ťažko a nevedela som sa s ňou zmieriť. Nakoniec mi nasadili masku a posledné čo som videla bola tvár môjho priateľa.  Bola to chvíľka. Začali ma preberať. Nevedela som sa nadýchnuť, tlačil ma žalúdok, dostala som triašku.  Bola som jednoducho ešte na drogách. Povedali mi že som „ porodila“ krásneho chlapca. 3170, 47, o 22.35. Porodila – divné slovo... Mohli povedať vytiahli sme z vás.

Po chvíľke mi prišlo zle. Anestéza prestala účinkovať a mne v hlave prebleskla myšlienka, že asi budem mať prvú skúsenosť so zvracaním po ležiačky. Celá situácia mi prišla absurdná, tragikomická. Necítila som sa ako po pôrode a tak som si povedala, že to musím začať brať športovo.  Mala som bolesti akoby mi niekto zaživa rezal maternicu a trhal ju, ale keďže môj tlak bol nemerateľný museli čakať asi dve hodiny s infúziou od bolesti. A tak som sa snažila s bolesťou pracovať a predýchavať ju.  Bolo to ťažké, no nakoniec som sa dočkala infúzie a zaspala som.

Premýšľala som kto asi vymyslel ten honosný a hlavne absolútne nevystihujúci  názov  Cisársky rez. Môj pocit nebol vôbec cisársky. Ráno za mnou prišiel doktor, že malý mal pupočník okolo krku a zrejme by sa nebol  normálne narodil, a ak áno mohlo ho to stáť zdravie, aj to moje. Apgar 9, 10, 10. Bábätko mi priniesli na chvíľu ukázať. Bol to krásny no pocit, aspoň na pár  minút, ale stále som sa cítila prázdne a odcudzene, akoby som o niečo prišla. O dôležitý okamih, ktorý sa už nevráti a je to tak. Chvíľa keď som sa mohla pozrieť  do začudovaných očí môjho syna sa nestala, a už sa opakovať nebude a hotovo.

Zotavovanie našťastie prebiehalo relatívne rýchlo. Mám od mala vyšší prah bolesti a nevnímam ju tak. Po pár hodinách som už bola na nohách v sprche, snažila som sa hýbať čo najviac a očakávala som, kedy mi prinesú moje dieťa. Priniesli ho zakaždým len na pár minút  na prisatie, a potom šup preč. Na  tretí deň mi ho nechali na stálo a ja som si konečne uvedomila, že som matkou a začali sme si na seba zvykať. Prisať sa nevedel a tak ho dokrmovali glukózou. Poprosila som o odsávačku, a nakoniec mi začal piť z fľaše. Kojiť som začala až doma.

Našťastie teraz sa už spolu tešíme s každej chvíle, ale začiatky boli ťažké. Depresia, strach, obavy či sa zvládnem postarať a moje dieťa, keď som nezvládla základnú vec na ktorú je žena stavaná tisícky rokov a je to jej poslanie – porodiť.

Pocit zlyhania mám doteraz. Veľa krát ma prepadne smútok, no našťastie ho hneď zaženiem pri pohľade na dokonalé stvorenie, ktoré sa každým dňom mení, rastie vyvíja a robí pokroky. Možno si niekto povie že vlastne nemám mať prečo problém, keďže sú ženy, ktoré túžia po deťoch a nedarí sa im, nech je príčina kďekoľvek. Viem ich pochopiť a v ich koži by mi bolo ešte ťažšie. No každý má svoje trápenia a boliestky  a tým mojim trápením je stále pocit zlyhania. Je to jednoducho v mojej hlave a je ťažké sa pocitu, že som nemožná zbaviť.

Verím, že ďalší pôrod bude čo najprirodzenejší, aj keď prístup pôrodníc na Slovensku je – Prvý cisársky a ďalšie tiež. S týmto sa zmieriť nemienim a musím nájsť pôrodnicu, kde mi umožnia tentokrát normálne porodiť,  nájsť alternatívu, alebo absolvovať pôrodný útek do zahraničia.

Čo na záver? Chce to viac optimizmu a veriť, že sa každému raz splní jeho želanie, aj keď na to treba čakať dlhšie. Celý život sa niečomu učíme a aj zdanlivo negatívne skúsenosti  nám môžu priniesť niečo nečakané, alebo ukázať novú cestu po ktorej sa vydať.  Z každej situácie sa poučiť a hlavne uvedomiť si – Všetko zlé je na niečo dobré.